... ktorou behávam denne, odrazu si všimnem úzkeho chodníčka ukrytého medzi klasmi. Prvý deň len otočím hlavu, zvraštím obočie a už je tam. Myšlienka! Čo ak ... Čo ak tou cestičkou sa dostanem... čo ak bude ... čo ak prídem k lesíku ... čo ak nájdem malebnú čistinku ... čo ak stretnem plachú srnku ... čo ak sa mi rozprúdi krv inak ... Druhý deň sa ju snažím vystopovať znova a spomalím a poobzerám sa, či neuvidím odtiaľto odpoveď aspoň na jednu z tých vyskakujúcich otázok. Tretí deň sa na ňu už teším a vybieham o trošku skôr. A potom deň za dňom behávam pravidelne a pribúdajú otázky, odbúdajú odpovede a vo mne cítiť chvenie. A pristihnem sa pri tom, že sa musím vrátiť, že musím zistiť, ešte tentokrát, či naozaj, má mi čo ponúknuť. Tak neisto, ale s doširoka otvorenými očami vnímam nepoznané priestory a zákutia a zdá sa mi to cesta nekonečná. Načrela som za dúšok pokušenia a vraciam sa späť do teplúčka, spracovať nové obrazy. Myšlienky silnejú a už viem, že pôjdem aj zajtra, o kúsok ďalej, o kúsok vyššie, o kúsok bližšie. Začínam chápať prečo cesta je cieľ. Cesta jednak trvá oveľa viac ako tých pár šťastných chvíľ v objatí čakajúcich, kým dobehneš. Na ceste spoznávaš samého seba, svoje limity, svoje myšlienky, svoje potreby, svoje návyky, svoje city k sebe, k iným, dýchaš, vidíš, vnímaš. Cieľ ťa čaká v napätí a teší sa s tebou, ale z tvojho úspechu, z tvojej zvládnutej cesty, ktorú si si musel prebehnúť sám... Ak by bol niekto ochotný zvedavosťou bežať s tebou, stretneš ho na tej istej ceste, tým si buď istý, skôr či neskôr, nájdeš tú srnku, ktorá bude s tebou hľadať cestu k čistinke.
Odchádzam si zabehať a pozerať plachými otvorenými očami okolo seba.